Nasledujúci text je čitateľský referát o duchovnej knihe — zhrnutie a osobná reflexia, nie náboženský návod. A jedna dôležitá poznámka vopred: časti knihy o sprevádzaní umierajúcich sú cenné, ale nenahrádzajú paliatívnu ani inú zdravotnú starostlivosť — dopĺňajú ju.
Sú knihy, ktoré sa čítajú — a knihy, ktoré zmenili, o čom sa vôbec smie hovoriť. Tibetská kniha o živote a smrti patrí do tej druhej skupiny. Keď v roku 1992 vyšla (s predslovom dalajlámu), Západ mal smrť dokonale uprataný z dohľadu: do nemocníc, za plenty, do eufemizmov. Táto kniha ju položila späť na stôl. A urobila to spôsobom, ktorý oslovil milióny čitateľov vrátane lekárov a sestier — dodnes patrí k textom, ktoré ovplyvnili hospicové hnutie a starostlivosť o umierajúcich.
Kto knihu napísal
Sogjal Rinpočhe bol tibetský učiteľ, ktorý vyrastal pri jednom z najuznávanejších majstrov starého Tibetu, Džamjangovi Khjencemu, a po úteku z okupovanej krajiny študoval na Západe. Kniha vznikla z jeho prednášok v spolupráci s redaktormi Patrickom Gaffneym a Andrewom Harveym — a práve tomuto spojeniu vďačí za svoju čitateľnosť: tibetská tradícia v nej hovorí jazykom, ktorému rozumie západný človek. K samotnému autorovi sa ešte vrátim v kritickej časti, pretože jeho príbeh má aj temnú kapitolu, ktorú nemožno obísť.
Hlavná myšlienka: smrť ako zrkadlo, nie koniec
Celá kniha stojí na jednoduchom obrate: nie je to kniha o smrti, ale o tom, čo vedomie smrti robí so životom. Kým smrť popierame, žijeme v režime, ktorý autor nazýva aktívna lenivosť — deň si zaplníme takým množstvom „dôležitých" činností, že na podstatné otázky nikdy nepríde rad. Nestálosť pritom nie je pesimizmus; je to najspoľahlivejší fakt života. Kto ju prijme, prestane odkladať to, na čom skutočne záleží.
Obloha a mraky: prirodzenosť mysle
Jadrom prvej časti je rozlíšenie, ktoré poznajú kontemplatívne tradície naprieč svetom: myseľ — tá ukecaná, nepokojná, večne komentujúca — a prirodzenosť mysle, tiché, jasné vedomie pod ňou. Kniha ich prirovnáva k mrakom a oblohe: mraky prichádzajú a odchádzajú, obloha zostáva. Nie je to nič exotické — je to skúsenosť, ktorú pozná každý, kto niekedy zažil moment čistej prítomnosti bez vnútorného komentára.
Prečo si ju teda neuvedomujeme? Kniha vymenúva štyri dôvody, ktoré parafrázujem: je nám príliš blízko (ako vlastná tvár, ktorú bez zrkadla nevidíme), príliš hlboká, príliš jednoduchá (stačí v nej spočinúť — a práve tomu neveríme) a príliš úžasná na to, aby sa vmestila do nášho malého myslenia.
Meditácia: priviesť myseľ domov
Meditácia v tejto knihe nie je výkon ani technika na zlepšenie produktivity. Je to návrat — autor používa obraz privedenia mysle domov z jej večných túlačiek. Praktické kapitoly sú jednoduché a nedogmatické: držanie tela, dych, jemnosť namiesto boja s myšlienkami. Ak z knihy zostane čitateľovi jediná veta, nech je to táto myšlienka: s vlastnou mysľou sa nebojuje, s vlastnou mysľou sa spriatelí.
Bardá: mapa prechodov
Slovo bardo pozná Západ z Tibetskej knihy mŕtvych a spája si ho so stavom medzi smrťou a znovuzrodením. Kniha ho však vysvetľuje širšie: bardo je každý prechod — medzistav, v ktorom staré už skončilo a nové ešte nezačalo. Tradícia rozlišuje štyri: bardo tohto života, bardo umierania, bardo dharmaty (žiarivosti po smrti) a bardo vznikania. Či človek verí v znovuzrodenie alebo nie, na tejto mape je niečo prakticky užitočné: každá kríza, každý koniec vzťahu, práce či identity je malé bardo — a platí v ňom to isté, čo pri smrti: najviac pomáha pokoj, prítomnosť a schopnosť pustiť.
Ako sprevádzať umierajúceho
Toto je časť, pre ktorú knihu čítajú aj ľudia bez záujmu o buddhizmus — a právom. Jej rady sú prosté a hlboko ľudské: byť prítomný namiesto výkonu, hovoriť pravdu s láskavosťou, dovoliť umierajúcemu vyjadriť strach aj hnev bez opravovania, a v pravej chvíli mu dať to najťažšie — dovolenie odísť. Kniha opisuje aj konkrétne praxe tradície: tonglen, meditáciu súcitu, v ktorej si predstavujeme, že s nádychom preberáme bolesť druhého a s výdychom mu posielame úľavu, a phowu, prax prenosu vedomia v okamihu smrti. Nemusíte veriť ich metafyzike, aby ste videli ich psychologickú múdrosť: obe menia bezmocnosť pri lôžku na čin lásky.
Zdanlivá smrť: kde sa tradícia stretáva s výskumom
Samostatná kapitola porovnáva tibetské opisy posmrtných stavov so správami ľudí, ktorí prežili klinickú smrť — svetlo, panoráma života, stretnutia, návrat. Podobnosti sú pozoruhodné, rozdiely tiež a kniha s nimi narába prekvapivo opatrne. Pre čitateľov môjho blogu je to prirodzený most k článku Čo ak mozog vedomie nevytvára, ale prijíma? — tibetská tradícia tu ponúka tisícročnú mapu k územiu, ktoré moderný výskum ešte len začína zameriavať.
Kniha a jej tieň: o autorovi úprimne
A teraz to, čo poctivý referát nesmie preskočiť. Sogjal Rinpočhe čelil od 90. rokov a naplno od roku 2017 vážnym obvineniam z fyzického, sexuálneho a psychického zneužívania študentov. Nezávislé vyšetrovanie, ktoré si objednala jeho vlastná organizácia Rigpa, väčšinu obvinení potvrdilo. Autor sa vzdal vedenia a v roku 2019 zomrel.
Čo s tým? Niektorí knihu po týchto odhaleniach odložili navždy — a majú na to plné právo. Ja ju čítam inak: ako dvojitú lekciu. Prvou je múdrosť tradície, ktorú kniha sprostredkúva a ktorá autora presahuje — veď z veľkej časti ide o učenie jeho učiteľov, spísané redaktormi. Druhou, nechcenou lekciou je práve priepasť medzi slovami a životom toho, kto ich hovoril: nijaká kniha, nijaký titul a nijaká charizma nezbavujú učiteľa zodpovednosti — a žiadneho učiteľa netreba nasledovať slepo. Kniha sama pritom kladie na vzťah s majstrom obrovský dôraz; dnes ju treba čítať s vedomím, že práve táto jej časť zostarla najhoršie.
Kritické zhodnotenie
Prednosti: výnimočná zrozumiteľnosť, praktická múdrosť pri sprevádzaní umierajúcich, skutočný kultúrny dosah (hospicové hnutie), a poctivé premostenie tradície s modernými otázkami vrátane zdanlivej smrti.
Limity: tieň autora, o ktorom som písal vyššie; miestami nekritická oddanosť inštitúcii gurua; a miešanie rovín — náboženská náuka (znovuzrodenie, karma) sa podáva s rovnakou istotou ako psychologické pozorovania, hoci ide o odlišné úrovne poznania. Čitateľ s mojím „mostným" nastavením si tie roviny musí oddeliť sám.
Záver
Napriek všetkému — a možno práve pre to všetko — je to kniha, ktorá stojí za prečítanie. Nie ako sväté písmo, ale ako múdry, chybujúcimi ľuďmi sprostredkovaný odkaz tradície, ktorá o smrti premýšľala tisíc rokov, kým my sme sa ju učili nevidieť.
Neučí, ako zomrieť. Učí, že kto sa prestane báť smrti, začne inak žiť.
Zdroj: Sogjal Rinpočhe: Tibetská kniha o živote a smrti (pôvodne The Tibetan Book of Living and Dying, 1992, spolupráca P. Gaffney a A. Harvey). Informácie o vyšetrovaní: nezávislá správa Lewis Silkin pre Rigpa, 2018.